Sekulárne inštitúty sú formou života v Cirkvi dosť mladou, ale priťahujúcou. Novosťou je, že je možné žiť totálne zasvätenie sa Bohu troma tradičnými sľubmi /čistoty, chudoby, poslušnosti/, ostávajúc napriek tomu včlenený do spoločnosti a bez akéhokoľvek rozlišovacieho vonkajšieho znaku, okrem viery a lásky.
Dielo Ducha
Tieto inštitúty sú rozptýlené po celom svete a nazývajú sa sekulárnymi pre ich rozlíšenie od rehoľných spoločenstiev.
Ide o nové, avšak nie ľahké povolanie. Avšak silní vierou Ducha, ktorý animuje všetkých veriacich, členovia týchto inštitútov sa tešia zo vzájomnej podpory tých, ktorí tam patria. Vedia, že sú poslaní spoločným povolaním, aby prinášali Ježišovu dobrú zvesť do spoločnosti dneška a zajtrajška, a to viac životom než slovami.
Ten, ktorý neprestajne znova tvorí tvárnosť zeme, obohatil Cirkev týmito rodinami veriacich, ktorí hľadajú svoj „kláštor“ vo svete, aby tam boli soľou, svetlom a kvasom na každej sociálnej úrovni.
Sekulárnosť
„Sekulárnosť“ tejto formy zasvätenia znamená úplné začlenenie do spoločnosti. Nielen ako zdieľanie určitej profesie alebo spôsobu života, ale ako „miesto“, do ktorého možno vnášať kresťanskú zodpovednosť. Je to taký spôsob života vo svete, ktorý ho má pretvárať zvnútra a prenikať ho evanjeliovým duchom. Členovia sekulárneho inštitútu sa venujú tým istým prácam ako ich súčasníci, ale s radosťou a s vedomím, že zasväcujú svoju existenciu pre ich dobro. „Nie natoľko pre potvrdenie vnútornej platnosti samotných vecí, ale skôr pre ich orientáciu presne podľa evanjeliových blahoslavenstiev“/Pavol VI./.
Zasvätenie vo svete robí zo zasvätených „svedkov nadradenosti duchovných hodnôt“. Práve preto, že poznajú relatívne hodnoty sveta, pracujú celou silou pre rozvoj skutočnej civilizácie a v prospech osoby.
Zasvätenie
Členovia týchto inštitútov žijú skutočné zasvätenie podľa evanjeliových rád, ale bez toho, aby to bolo bezprostredne „viditeľné“. Skladajú sľub čistoty, chudoby a poslušnosti, nasledujúc úplne Krista, ktorý žil tieto hodnoty neopakovateľným spôsobom konkrétne v nazaretskom domčeku a na cestách Palestíny.
Pavol VI. v príhovore predstaveným sekulárnych inštitútov 20.9.1972 takto opísal sľuby v sekulárnych podmienkach: „Vaša chudoba hovorí svetu, že je možné žiť a užívať pozemské dobrá a prostriedky civilizácie a progresu bez toho, aby sme sa stali ich otrokmi; vaša čistota hovorí svetu, že je možné milovať nezištne a bezhranične, čo priťahuje Božie srdce a že je možné s radosťou sa venovať každému bez toho, aby sme sa k niekomu viazali, starajúc sa pritom hlavne o tých najnúdznejších; vaša poslušnosť hovorí svetu, že je možné byť šťastným bez toho, aby sme sa zastavovali pri výhodnej osobnej voľbe, ostávajúc úplne otvorenými pre vôľu Božiu, tak ako to prináša každý deň, znaky časov a požiadavky spásy dnešného sveta“.