Terézia píše:“…keby všetky slabé a nedokonalé duše /a prečo nie všetci hriešnici?/ cítili to, čo cíti najmenšia zo všetkých duší…“
Všetko teda spočíva v istom „cítení“ prúdov nekonečnej nehy, ktoré sa tlačia v Božom srdci a chcú sa vylievať na duše. S týmto cítením sa spája istota, že Boh nekonečne túži zaplaviť svojou nehou úplne každého. Dôvodom, prečo nepreukazuje milosrdenstvo všetkým nie je to, že podľa spravodlivosti na to nikto nemá právo, a teda si nemôže sťažovať, ale to, že v srdci človeka narazil na prekážku a že ju rešpektuje.
Jedinou prekážkou milosrdenstva môže byť pýcha, zjavná alebo skrytá, farizejská alebo iná.
Pripomeňme si slová sv. Terézie sestre Márii od Trojice: „Najmenšieho hriechu z pýchy by sme sa mali báť viac ako ohňa“. Pokiaľ sa človek hneď obráti, nič sa nedeje, avšak v opačnom prípade takýto hriech nutne zacloní vnímanie, o ktorom hovoríme. A potom už človek nie je maličký a niet pre neho „žiadneho ospravedlnenia“…Terézia sa nepúšťa do rozboru tejto pýchy. Nejde do podrobností: vie iba to, že sa jej musíme desiť ako ohňa, cíti, že najmenšie hnutie tohto druhu by ju pripravilo o svetlo a pokoj.
Preto je pri koreni jej života a posolstva mlčky sa rozumejúce presvedčenie, že len pýcha môže dušiam zabrániť, aby sa postavili na štartovacie políčko, z ktorého je možné vyjsť po „cestičke hodne priamej“, ktorej ju Ježiš naučil. Táto cestička má dva rozmery: rozmer dôverujúcej úbohosti, ktorá zakopáva pri každom kroku, a rozmer tej istej úbohosti, vynášanej hore Božím výťahom. Ale v obidvoch prípadoch ide o tú istú úbohosť a o ten istý dej, lebo duša je hneď fascinovaná výťahom, teda prúdmi nekonečnej nehy Toho, ktorý jej už tu vo svete povie: „Teraz je rad na mne!“ a vezme ju na svoje krídla.
….
Teréziino posolstvo /či skôr Božie posolstvo skrze ňu/ teda vychádza z nádeje maličkých a znie takto: „Neodmeriavaj svoju dôveru v Lásku, ktorú vďaka mne cítiš a v ktorú budeš veriť tým viac, čím budeš menší. Neboj sa utrpenia, pretože ťa milujem. Zmier sa s tým, že nepochopíš, prečo milujem utrpenie, ani to, ako ti ho umožním znášať, alebo skôr prekonať, prejsť touto ohnivou skúškou. Boj sa hriechu, rýchle sa ho zriekni a po každom previnení sa o to skôr ponor, so ´srdcom skrúšeným´, do môjho milosrdenstva. Ale hlavne sa boj ako ohňa aj najmenšieho hnutia odolávajúcej pýchy, hlavne vlastných záverov a vlastnej vôle. Kvôli nim sa totiž nemôžeš správať ako maličký, a čo je ešte horšie, chápať, ako veľmi ťa milujem. Potom sa už o nič nestaraj, len o to, aby si mi prinášal darčeky: niekedy bolestné, ale hlavne veľmi čisté, veľmi nezištné, veľmi skryté. A darom nad dary je, keď budeš milovať blížneho“.
/Z knihy: M.-D.Molinié: Vybírám si všechno/