Karmelitánsko
        tereziánska
                     únia

Ako ty, Mária...

  Ako ty, Mária, naša
  Kráľovná a náš vzor,
  pokorné, poslušné,
  čisté, pracovité verné
  spolupracovníčky
  tvojho syna Ježiša,
  v Cirkvi a pre Cirkev

Z listov pátra Luigiho - zakladateľa

 

Inštitút /3.12.1947/

Prv, drahá duša, než tvoj pohľad padne na pravidlá obsiahnuté v tejto knižočke /jedná sa o konštitúcie sekulárneho inštitútu Karmelitánsko-tereziánskej únie/, ktorú ti Cirkev odovzdáva a ktorá sa má stať zákonom tvojho života, je dobré, aby sa tvoje srdce stretlo so srdcom Karmelu, aby si počúvala jeho dych a pochopila jeho túžby.
Vidíš, dcérka, srdce Karmelu je ako zlatá schránka Ježišovho Srdca, od ktorého jediného dostáva život, svetlo, teplo a podľa ktorého žije. Odovzdať sa Karmelu znamená teda ísť a zostávať v blízkosti Ježišovho Srdca, stať sa jeho štítom a schránkou, žiť v plnosti Ježišovými bolesťami a radosťami. V Ježišovom Srdci je jedna veľká bolesť; bolesť, ktorú Karmel pokladá za svoju a ktorá ho trápi a zároveň pohýna k veľkodušným ideálom a volá: „Láska nie je milovaná, Láska nie je milovaná“ /výkrik pripisovaný sv. Františkovi z Assisi/.
A ako bude môcť byť milovaná, keď je tak málo poznaná? A ako bude môcť poznať, ak budú chýbať nositelia Božieho slova, teda apoštoli? Ak teda chceš patriť ku Karmelu, musia sa tieto bolesti stať tvojimi, musíš sa snažiť aj ty umenšiť ich v Ježišovom Srdci, tak ako to Karmel vždy robil, alebo sa snažil tak robiť.
A teda snaž sa o dve veci s rovnakou veľkodušnosťou. Prvá je táto: stať sa „chválou slávy“ /Ef 1,12 – výraz sv. Pavla, ktorý rada používala blahoslavená Alžbeta od Najsv.Trojice, karmelitánka/, smerujúc s veľkodušnosťou k čo najvyššej dokonalosti. Ak je pravda, že svet znevažuje Lásku, aspoň ty sa snaž poznať ju do hĺbky a podporuj v sebe dokonalú lásku k Ježišovi. Láska sa neodpláca inak než láskou.
Teda s odvahou k svätej Hore: nech nechýba bázeň, ale nie malichernosť, ustráchanosť. Pamätaj, že sa máš kloniť „nie k tomu, čo je ľahšie, ale k tomu, čo je ťažšie; nie k tomu, čo je príjemné, ale k tomu, čo je nepríjemné; nie k odpočinku ale k námahe; nie k tomu, aby si niečo chcel, ale aby si nič nechcel“/sv.Ján od Kríža, Výstup na horu Karmel/. Ak neprejdeš cez toto „nič“, neprídeš k tomu, čo je „všetko“; ak sa nezbavíš všetkého, nezískaš všetko.
Na druhom mieste sa máš stať hostiou milou Bohu, nechajúc Ježišovi jeho kňazskú časť a pre seba časť obety. Obetuješ seba samú milosrdnej Láske Božej aktom zasvätenia sa bez výhrad – či už preto, aby si prosila Pána žatvy, aby poslal nových robotníkov/Mt 9,37/, alebo aby si získala pre tých, ktorí sú Ním povolaní, dar svätosti a vytrvalosti.
Tvoje modlitby, tvoje obety, tvoje schopnosti, dielo tvojich rúk a vôbec všetko máš dať veľkodušne a s radosťou za povolania: rehoľné, kňazské a misionárske.
Modliť sa, trpieť, pracovať pre zasvätených, a hlavne pre kňazov, nech je túžbou každého úderu tvojho srdca, ako je túžbou srdca Karmelu, pretože je to predovšetkým túžba Ježišovho Srdca.
Ako svätá Matka Terézia od Ježiša /z Avily/, ako malá roztomilá sestra Terézia od Dieťaťa Ježiš /z Lisieux/, nebudeš môcť, aj keď cítiš živú túžbu, slúžiť sv. omšu, spovedať, kázať, byť apoštolom, učiteľom, misionárom. Ale ako to učili títo veľkí svätí karmelitáni a karmelitánky, budeš môcť, ba budeš musieť „milovať za bratov, ktorí bojujú“ /sv. Terézia od Dieťaťa Ježiš písala svojmu duchovnému bratovi pátrovi Roullandovi: „som tvojím malým Mojžišom a moje srdce je neprestajne obrátené k nebu, aby som získala víťazstvo...“/, milovať pre nich a pre nich sa namáhať. To, čo zvrhlík v nenávisti k Bohu robí proti kňazovi, máš kompenzovať svojou láskou, svojou obetou, svojimi skutkami. Staneš sa tak matkou mnohých duší, sestrou mnohých sŕdc.
Budeš žiť v tichu svojej obety; snáď nik na zemi si na teba nespomenie, ale tvoja láska vystúpi na oltár, vstúpi do spovedelníc, vystúpi na kazateľnice, prekročí oceány, aby dosiahla až k zastrčenej misionárskej stanici, až k lôžku malomocného, až k srdcu úbohého vydedenca spoločnosti.
Ak máš toho v duši veľa, aby si to mohla uskutočniť, táto knižočka je tvoja a chod, „chvála slávy“, „svätá hostia“: Najvyšší, Kňaz ťa čaká, aby slúžil v tichu tak milom pre Karmel, svoju a tvoju obetu.

/p.Luigi dell´Immacolata,OCD: list č. 2 z knihy „Andate, fate,
non temete“/

Najdrahšie dcérky v Kristovi  /30.jún 1951/

   Ešte mám pri sebe obálku so všetkými listami alebo blahoprianiami, ktoré mi dobré sestry poslali k sviatku sv. Alojza /21.jún/. Nezabudol som na ne a ak sa mi podarí nájsť trocha času, bude to pre mňa príležitosťou napísať každej nejaký riadok. Zatiaľ aspoň nejakú myšlienku pre všetky, ako aj, konečne, všetky ste predmetom jediného citu v Kristovi.
A myšlienka, ktorú vám posielam, je zároveň bratským napomenutím: strážte si, sestry, svoje povolanie! Cítim, že by bolo treba mnoho strán, aby som vám povedal všetko, čo tento výraz obsahuje...Avšak snáď Pán pomôže mojej nedostaočnosti a, sústredené v jeho Božskej prítomnosti pri meditácii, budete prosiť Pána o svetlo. On vás bude môcť naučiť všetko, čo ja neviem povedať...a čo, snáď, sa vám neodvážim povedať.
Čím viac uvažujem nad tajomstvom života, tým viac nachádzam záblesky neba. Boh netvorí  človeka samotného, lebo takýto samotný by bol rozdelený. Celý svet by sa stal výmenným obchodom s obchodnými vzťahmi, so vzťahmi konvenčnosti, prospešnosti...ale nebol by tu popud k jednote prostredníctvom lásky.
Človek by mohol vládnuť nad svetom, organizovať ho, oddeliť ho od prírody a využiť jeho mnohé tajomstvá, oslavovať okázalosť ľudských dejín listami a dielami, ale nič viac. Boh vložil do stvorenia podobnom jemu, a nie znetvorenom, špeciálne poslanie: lásku. Poslanie spojiť sily človeka, riadiac ich k láske, nakoľko boli pre neporiadok uvoľnené a neusporiadané.
Cesta k priepasti a cesta do neba je vždy otvorená pre ženu. Ale vôľa Božia, ktorá triumfovala v Márii nám hovorí, že to bola cesta do neba, ktorú musela pre ľudstvo vždy otvoriť žena. Cesta do priepasti i neporiadok je mimo Božieho plánu; je uzurpáciiou, je to zásah. Boh chce, aby žena bola cestou do neba. Ak žena nebude pre bratov, pre synov, pre všetkých, cestou do neba, bude kameňom úrazu, bude prekliatím sveta!
So ženou alebo svet povstane pre Ježiša a s Ježišom pre večný život, pre život večnej lásky, alebo sa prepadne v hriechu do nenávisti k Bohu. Dcérky, bdejte nad svojím povolaním! Boh vás povoláva zvečniť vo svete Máriino poslanie. Povoláva vás, aby ste boli také, aké vás predvídal vo svojom Božskom pláne, aké vás jeho srdce Otca otvorilo. Ste srdcom spoločnosti. Ak je vaše srdce sväté, bude svätá aj spoločnosť bratov a sestier, inak...priepasť.
Mária...Nech je vždy vo vašich očiach jej čistota, jej nevinnosť vo vašich tvárach, vo vašom tele jej skromnosť, vo vašej reči jej pokora...
Ako boli apoštoli potešení Máriinou prítomnosťou! Ako bol upokojujúci jej pohľad, aký čistý jej úsmev, aké sväté jej slová!
Nežiadali od Márie, ako treba brániť vieru, ako organizovať rodiacu sa Cirkev, ako riadiť vysluhovanie sviatostí. Žiadali od nej svätosť...a svojím príkladom, pre nich vždy viac zosobňovala nebo. Máriino srdce bolo vždy bezpečné, nepoznalo slabosť, a preto boli sväté aj srdcia jej bratov.
Dcérky, my -  všetky duše, Cirkev, kňazi – nebudeme vám viac vďační, ako keď vás budeme vidieť svätými a budeme vedieť, že také aj ste. Nebudeme od vás chcieť iné: len nevinnosť, to od vás žiadame. Tú jasnú, čistú lásku, ktorá pozná len nebo, ktorá je odrazom Božieho Srdca, ktorá je Máriiným úsmevom: tú lásku, ktorá musí stvárniť vaše bytie k podriadenosti, pokore, zdržanlivosti, jemnosti, k vrelej a hlbokej zbožnosti, toto svet žiada a vždy bude žiadať od ženy, zvlášť od vás, ktoré ste zasvätené tomuto poslaniu. Všetky vaše obety sú vzácne, lebo pramenia z tejto lásky, ktorá je konkrétnym vyjadrením Kristovej lásky. A tak sa stávate anjelmi, ktorí zostúpili, aby posluhovali Pánovi /por. Mk 1,13/. A od vás myšlienky a srdce vystupujú vďačné k Bohu. Ak však – nech to Pán nedopustí – zabudnúc na také veľké povolanie stali by ste sa nie plní Boha, ale samých seba, nevyžarujúc nebeské svetlo, ale plamene ľudskej prázdnoty, v tom okamihu, pamätajte, že sa stanete kameňom úrazu...možno aj pohromou pre bratov, s ktorými sa stretnete...
Nech vás tieto slová neľakajú. Pamätajte, že ste slabé: vzácna tekutina je uzavretá v biednych nádobách z hliny /por. 2 Kor 4,7/...Ale ak budete bohabojné, pokorné, rozvážne, Ježiš vám dá vždy milosť k tomu, aby ste boli pre vašich bratov svetlom z neba, úsmevom z raja...
A tak modlite sa a pracujte, pracujte na tom, aby ste boli lepšie, aby ste najprv poznali a potom zničili všetko, čo by vás, prebúdzajúc vo vás obraz Eviných dcér, robilo menej dcérami Panny Márie. Len takto môžem na vás vždy myslieť a verím, že sa takými budete snažiť byť, na Božiu slávu a k svätosti vašich bratov. A od nás a od všetkých budete požehnané medzi všetkými ženami /por.Lk 1,42/

                                                                 /List č.13, z knihy „Andate, fate, non temete“/