Karmelitánsko
        tereziánska
                     únia

Ako ty, Mária...

  Ako ty, Mária, naša
  Kráľovná a náš vzor,
  pokorné, poslušné,
  čisté, pracovité verné
  spolupracovníčky
  tvojho syna Ježiša,
  v Cirkvi a pre Cirkev

Zasvätenie, zásnubná udalosť
/Roberto Fornara OCD/
      



Existuje krátky text blahoslavenej Alžbety od Najsvätejšej Trojice, OCD, ktorý vyjadruje rehoľné zasvätenie začínajúc obrazom manželstva. Stránky Piesne piesní ako aj prorokov a mystikov idú v tom istom smere. Sama Alžbeta nazvala svoju meditáciu takto: Byť Kristovou nevestou.

Sme pravdepodobne v r. 1902, keď Alžbeta žije v očakávaní a v túžbe realizovať túto udalosť, tešiac sa, že bude úplne patriť Kristovi. Pripomíname, že práve v tom istom roku sprevádza modlitbou svoju sestru Margitu pri jej manželskom zväzku a prežíva to, čo prežíva srdce nevesty v tomto momente. Snaží sa z toho ťažiť aj pre osobné obohatenie, aby pochopila, čo to znamená aj pre jej zasvätený život. Keď hovorí o svojom zasvätení, hovorí o malom detaile: o kríži, ktorý jej predstavená odovzdáva. Na vyjadrenie svojich pocitov používa text Piesne piesní: tento kríž je „pečaťou“, ktorú predstavená „vtisla na moje srdce“ (porov. Pies 8, 6). Mladá karmelitánka sa na všetko pozerá zo zásnubného uhla pohľadu: všetko je pre ňu vyjadrením manželskej intimity s Kristom. Hovorí: „Som celá jeho a on je celý môj“ (porov. Pies 2, 16; 6, 3; 7, 11). V jednom liste píše: „Mám len jednu túžbu – milovať.“ Všetko sa točí okolo tejto skúsenosti zaľúbenia. „Milujem, teda som“ – toto je jej veľká skúsenosť. (...)

Po niekoľkých mesiacoch sa vedomie jej zásnubného povolania vnútorne prehlbuje. Píše: „Môj život nevesty sa mi každý deň javí krajším, jasnejším, viac ponoreným do pokoja a do lásky“ /(L. 169). Asi dva roky po sľuboch píše takto: „Ó, môj milovaný Kriste, ukrižovaný z lásky, chcela by som byť nevestou tvojho srdca.“

Čo znamená pre Alžbetu duchovné manželstvo? Je to vyjadrenie celého tajomstva podobnosti a zjednotenia. Neznamená to žiť niečo zo vzťahu s Kristom; znamená to žiť celé toto tajomstvo, byť mu podobnou vo všetkom a pre všetko. Kristus sa stáva celý naším a my sa stávame „celí jeho“! Je to totálne odovzdanie sa! Znamená to mať všetky práva nad jeho Srdcom... Aj z pozemského uhla pohľadu je ono na celý život: je to vernosť, to „navždy“, čo už od detstva tak veľmi oduševňovalo svätú Teréziu z Avily.

Je to odpočívanie od všetkého v ňom, aby sme mu dovolili odpočívať od všetkého v našej duši. Znamená to nevedieť nič iné než milovať. Milovať vždy, vo všetkých formách. Je to srdce úplne uchvátené, celé naplnené, duša plná jeho duše, plná jeho modlitby, celá bytosť, ktorá sa dáva. Manželstvo ako vedomie plnosti: byť naplnený ním a nevedieť nič iné než milovať, nechcieť a netúžiť po ničom inom než po ňom.

A ďalej: neustále mať pohľad upretý na neho. Vojsť do jeho radosti, deliť sa o jeho smútky. A predovšetkým je to spojenie nerozlučné. Nijaké nebezpečenstvo – aby sme použili vyjadrenie svätého Pavla –, žiaden nepriateľ nás nemôže odlúčiť od Božej lásky v Kristovi Ježišovi (porov. Rim 8, 38 – 39). Nič (ani moja nevernosť alebo môj hriech) mi nemôže zrušiť istotu, že som skutočne milovaný.

Alžbeta znova a znova medituje nad slovami svätého Pavla: propter nimiam caritatem – „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje...“ (Ef 2, 4). Ak môžeme nazvať zjednotenie lásky ako nerozlučiteľné, nie je to pre snahu, ktorú zasvätený ponúka svojím darovaním sa v akte zasvätenia, ale predovšetkým pre nesmiernu lásku, lásku príliš veľkú, o ktorej vie, že je takto milovaný.

Text nás pozýva k tomu, aby sme pochopili zasvätenie nie sentimentálne, ale ako konkrétne vyjadrenie tohto úplného prináležania.

Zasvätenie je zdieľanie všetkého s ním, so Ženíchom. Alžbeta myslí na svoju sestru, ako pred manželstvom všetky skutky jej každodenného života boli vykonávané individuálne, aj keď iste myslela na toho druhého, ale manželstvom sa začína úplné zdieľanie. Alžbeta takto chápe aj svoju skúsenosť zasvätenia a vyjadruje ju slovami reciprocity, pre ktorú máme všetky práva nad Ježišovým Srdcom a on môže od nás chcieť všetko. Predovšetkým môžeme vojsť do jeho radostí a zdieľať všetky jeho smútky: byť nevestou znamená sprevádzať Krista vo všetkých skúsenostiach, ktoré prežíva. Ako v radosti, tak aj v bolesti, v nadšení rovnako ako vo vyprahnutosti; dôležité je „byť s (ním)“.

Manželstvo vyjadruje tiež intímnosť, vernosť, úplnú odovzdanosť. Môžeme uviesť slová, ktoré Alžbeta pár mesiacov pred smrťou napísala svojej sestre: „... prebývať v tajomstve jeho tváre, v hlbokom tajomstve, v nekonečnom tichu.“

Prebývať znamená zotrvávať, vernosť, nenechať sa uniesť entuziazmom nejakých sladkých snov, ale konkrétne žiť svoju vernosť. Prebývať naznačuje domov, hlboké a intímne zväzky rodinného života, istotu, odpočinok.

Tajomstvo hovorí o ukrytí sa, o intimite, o živote „ukrytom s Kristom v Bohu“ (porov. Kol 3, 3). Ale tajomstvo jeho tváre „znamená srdce pri srdci, tvárou v tvár, hľadenie si do očí, zotrvávanie v neustálom dialógu so Ženíchom“.

V tomto manželskom obraze Alžbeta vyjadruje aj povolanie apoštolské a misionárske. Skutočné manželstvo vyúsťuje nevyhnutne do plodnosti; byť nevestou znamená byť plodnou, spoluvykupiteľkou, plodiť duše pre milosť, zväčšovať počet adoptívnych Otcových detí, vykúpených Kristom. (...)

Na okraj svojej meditácie, akoby na dodatok, Alžbeta pridáva dve citácie z Knihy Genezis o stvorení ženy: „Potom Pán Boh povedal: ‚Nie je dobré byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná‘....“ (porov. Gn 2, 18 – 24). Vo francúzskom texte, ktorý mala Alžbeta k dispozícii, čítala takto: „Urobme mu spoločníčku podobnú jemu.“
V hebrejskom texte nachádzame veľmi jasné slovo: Boh zamýšľa urobiť Adamovi „kenegdo“, niekoho „ako-oproti-nemu“. Sú to tri zjednotené slová, ktoré tvoria jeden výraz; text nehovorí jednoducho o pomoci pre službu manželovi, ale vyjadruje „ako“ (teda bytie, ktoré má rovnakú dôstojnosť), „oproti nemu“ (teda osobu, ktorá sa dáva v postoji dialógu, načúvania, ktorá je s očami upretými na neho, ktorá sa nevzďaľuje, ale je schopná vytvoriť spoločenstvo). Alžbeta chápe tento text vo svetle svojej rehoľnej profesie. Urobme mu niekoho „ako-oproti-nemu“: tu sa hovorí o Kristovi a o Alžbete. Budú obidvaja jedno: je to znova citácia toho istého úryvku (porov. v. 24); je to manželská pečať na rozprávaní o stvorení ženy: „Preto muž opustí svojho otca a svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom.“ Už nie dvaja, ale jedno. Je to zjednotenie vôle, povolanie k tomu, aby bola jednou osobou, jednou históriou, jedinou skutočnosťou so Ženíchom. Od svojej profesie, v ktorej sa uskutočňuje táto túžba, sa Alžbeta bude cítiť stále viac povolaná k tomuto ideálu života: byť jedno s ním, aby sa túžba realizovala v plnosti: aj v chorobe, aj v utrpení posledných mesiacov, a predovšetkým v smrti, v úplnej intímnosti. Vtedy Alžbeta bude už navždy prebývať v tajomstve jeho tváre a jej povolanie nevesty bude môcť v plnosti zažiariť.

(Zdroj: Rivista di Vita Spirituale č. 65, 2011)

(Roberto Fornara OCD – doktor biblickej teológie, t. č. je docentom pre exegézu a spiritualitu Starého zákona na Teologickej fakulte Terezianum v Ríme a docentom pre biblickú teológiu na Pápežskej univerzite Gregorianum v Ríme. Publikoval mnoho článkov a štúdií v oblasti teológie a starozákonnej spirituality. Je aj šéfredaktorom karmelitánskeho časopisu Rivista di Vita Spirituale.)